História obce Podhájska

Obec Podhájska vznikla 1. júla 1960 zlúčením obcí Belek a Svätuša. Názov obce vystihuje aj jej polohu pod agátovými a dubovými hájmi. Dovtedy vystupovali ako samostatné jednotky, vyvíjali sa historicky samostatne, aj keď mali veľa spoločných znakov, geografických i kultúrnych.

Podhájska – Belek

Na území obce je archeologicky dokumentované odkryté eneolitické sídlisko s kanelovanou keramikou. /Eneolit – obdobie neskorej doby kamennej, asi 4000 – 2000 r. pred Kr./. Z rímskej doby bolo odkryté rímsko-barbarské sídlisko. Prvá písomná zmienka o obci Belek pochádza z roku 1075 s názvom Bilegi, kedy ju kráľ Gejza daroval /spolu s inými/ opátstvu vo Svätom Beňadiku, ktoré bolo centrom katolicizmu v Pohroní. Belek je zaznačený i v osvedčujúcom liste Ostrihomskej kapituly z roku 1156. Roku 1395 bol pánom obce Ján Barachkay, ktorý ju však opäť daroval beňadickému opátstvu. Roku 1413 patril Belek do majetku Dominicus de Balogha. V roku 1512 páni Zigmund Lévai a František Haraszti darovali obec paulínom, mníchom, ktorí sa začiatkom 16. stor. usadili na Mariánskej Ceľadi. Po tureckom vpáde bol násilne obsadený aj Belek a občania museli odvádzať dane tureckému mocnárovi do Ostrihomu. Roku 1786 cisár Jozef II. rozpustil rád paulínov a Belek sa stal majetkom Uhorskej náboženskej základiny. Kostol v Beleku začali stavať v roku 1905 a vysvätili ho 15. augusta 1906. Na slávnosť vysvätenia sa tradične konajú hody.

Podhájska – Svätuša /Senča/

Prvé stopy osídlenia na území obce siahajú až do mladšej doby kamennej /neolit/, z obdobia asi 5000 rokov pred Kr. Našiel sa hrob tzv. Potiskovej kultúry, nálezy sú aj z neolitického sídliska s kanelovanou keramikou, zo staršej doby bronzovej kostrový hrob a sídlisko zo staršej doby železnej.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1156 s názvom Scentusa, v ktorej sa už spomína i existencia fary. V uvedenom roku venoval obec arcibiskup Martirius ostrihomskej kapitule. V roku 1268 daroval kráľ Belo IV. Senču svojmu obľúbencovi Andrejovi Forgáchovi. Okolo roku 1294 prešla obec do majetku Matúša Čáka Trenčianskeho. Po jeho smrti rod Čákovcov zmizol z radu tekovských zemepánov. V darovacej listine z roku 1388 kráľ Žigmund opäť potvrdil panstvo Forgáchovcov, do ktorého spadala i obec Senča, ktorá bola majetkom tohto rodu až do 18. storočia. V súpise daní z roku 1564 platila Senča – tak ako každá iná obec – dane nielen svojmu pánovi, ale aj kráľovi. V tomto súpise je obec zaznačená pod menom “Zemsche” a ročne platila 1 a pol zlatky daní. V čase tureckých nájazdov bola obec dva razy spustošená. V období od 18. stor. do prvej polovice 19. stor. patrila obec do majetku Malonyay.

Prípravné práce na stavbu kostola sa začali v roku 1903 a 11. septembra 1904 bola slávnostná posviacka kostola. V tento deň sa konajú už tradične hody.